Zmena klímy – možný dopad (nielen) na obyvateľstvo - Prohuman

problémy súčasnej doby; v kontexte s problematikou environmentálnych záťaží je
to práve environmentálna výchova, v ktorej etika má svoj status.
Fenomén výchovy
Nie sme zástancami myšlienky o všemohúcnosti výchovy, prezentovanej v období
vrcholiaceho osvietenstva; avšak so zreteľom na dnešné ekologické problémy
a ich konkrétne environmentálne záťaže na životné prostredie, musíme vo výchove,
predovšetkým proenvironmentálne orientovanej, identifikovať taký fenomén
v systéme vzájomnej súčinnosti ľudí a ich vzťahu k prírode (aj so zreteľom na
ochranu životného prostredia), ktorý má, resp. bude musieť mať status rozhodujúceho
určenia. Je ním etika zodpovednosti – teda norma, regulujúca budúci
vývoj spoločnosti s cieľom eliminovať v maximálne možnej miere dramatický
proces environmentálnej záťaže nášho života na Zemi.
Fenomén výchovy – rámcovaný osvojovaním noriem, hodnôt, ideí, teoreticko
– vedeckých koncepcií, ale aj ako proces ich aplikácie do života a praxe, teda
ako proces zdokonaľovania ľudských schopností, praktických zručností, zameraných
na takúto praktickú aplikáciu – je produktom doby, zámerným civilizačným
„usmerňovaním“ ľudí v duchu ich (viac menej dobového) „zdokonaľovania“, zosúlaďovania
ich individuálno – osobnostných špecifík s reálnymi podmienkami
ich sociálneho, inštitúciami rámcovaného sveta. Je to zároveň proces socializácie,
v ktorom „formovanie“ osobnosti človeka nie je – v zásade – v rozpore s požiadavkami
spoločnosti a s potrebou individuálno – osobnostného rozvoja jednotlivých
indivíduí; skôr naopak – je to proces, v ktorom jednotlivý člen spoločnosti
– najmä v súvislosti s nevyhnutnosťou inštitualizácie svojho života – osvojuje si
sociálne normy, hodnoty atď. s cieľom „harmonickejšej vyváženosti“ medzi svetom
jeho individuality a svetom jeho sociality.
Máme na mysli motívy rozumovej a mravnej výchovy ako základných konštánt
humanizmu (prirodzene v dobových súvislostiach) a s ním súvisiaceho zdokonaľovania
osobnosti človeka; kultiváciu jeho mentality, vyjadrenej v „programe“
vtedajšej filozofie – starať sa o dušu človeka a vedieť sami seba riadiť; v duchu
cnosti sa zdokonaľovať (v dosahovaní všeobecného dobra, spravodlivosti, pravdivosti,
rozumnosti a s ňou súvisiacej mravnosti).
Uvedená „práca na sebe samom“ (a tým aj na druhých) má byť predpokladom
pre „harmonické vyváženie“ ľudského bytia s bytím „celku“, prírody, ba až kozmu.
Idea etických noriem v systéme výchovy bola permanentne sprítomňovaná
v „praktickej filozofii“ (sociálna etika), ktorá orientovala sociálne správanie
207