Zmena klímy – možný dopad (nielen) na obyvateľstvo - Prohuman

vedecko-technické, ale aj politické či svetonázorové pozadie. Týmto „pozadím“ je
– na jednej strane – antropocentrická paradigma, resp. ideológia antropocentrizmu,
ktorá nekriticky a v šovinisticko-pragmatických súvislostiach priorizovala,
resp. dodnes priorizuje človeka vo vzťahu k prírodnému bytiu; výrazom toho je
doterajší necitlivý, „pánsky“ postoj človeka k „ne-ľudskému“ svetu prírody, ľahostajný
alebo až jednoznačne negatívny vzťah k vlastnému životnému prostrediu,
k iným formám života – k rastlinným a živočíšnym druhom; v skoncentrovanej
podobe môžeme túto „antropocentrickú nadutosť“ vyjadriť vo zvrátenej stratégii
ľudského konania, myslenia, ale aj cítenia: „po nás potopa“!
Táto šíriaca sa „epidémia environmentálnych záťaží“ je produktom ľudskej činnosti,
plnej protirečení, diskrepancií medzi cieľom, tzv. zamýšľanou praxou a ich
výsledkami, ktoré v súčasnosti prijímajú čoraz výraznejšie určenie „externalít“
(v podobe nechcených, neželateľných, nezamýšľaných atď. dôsledkov) rámcovaných
fenoménom negativity. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď toto dnešné obdobie,
vnímané aj ako obdobie environmentálnych záťaží, označíme ako obdobie
paradoxov s ťažko identifikovateľnými príčinami ich vzniku. „Zdá sa, že tak ako
sa ľudstvo zdokonaľuje na ceste vlastného evolučného vzostupu, znásobujú sa,
a vo svojej ťažko riešiteľnej podobe sa aj „zdokonaľujú“, problémy z tohto faktu
vyplývajúce; no zdokonaľuje sa aj zlo, ktoré je produktom týchto problémov. Dá
sa teda povedať, že súčasníkov – a to v globálnom a nie iba v národnom či euro
– americkom meradle – prenasleduje ich vlastné genetické dedičstvo – negatívne
stránky ich povahy, akými sú brutalita, agresivita, egoizmus (a to nie iba vo
vzťahu človek – človek, ale aj vo vzťahu človek – príroda), ktorý je rámcovaný
novým fenoménom: ľudským šovinizmom a z neho vyplývajúcim nedostatkom
solidarity s prírodou, s jej „krehkosťou“, s porušenou ekostabilitou atď. Je nesporné,
že v dávnej minulosti mali tieto črty v správaní sa našich predkov svoje historické
opodstatnenie a „morálne“ zdôvodnenie. Ich prostredníctvom si človek
vyvažoval („zrovnoprávňoval“) svoj vzťah k prírode a dravému živočíšnemu svetu,
ktoré prevládajúcimi prírodnými určeniami vtedajšieho človeka ohrozovalo.
Dnes – v etape mohutného vedecko – technického, kultúrneho, ale i mravného
rozvoja človeka (reálnych možností takého rozvoja), by už vyššie uvedené určenia
ľudskej agresivity nemuseli, resp. nemali byť ľudsky ani sociálne funkčné. Je preto
oprávnené tvrdenie – v globálnom meradle – že súčasné ľudstvo (vrátane našej
novokonštituujúcej sa spoločnosti) prežíva krízu, predovšetkým krízu vo výchove,
t.j. v tom normotvornom procese, ktorý možno chápať, resp. považovať za hlavný
nástroj našich želateľných (modelových) predstáv o budúcom charaktere života.
Nazdávame sa, že výchova v jej normatívnom a sociálne zdravom kontexte je
tým „prostriedkom“, pomocou ktorého je „šanca“ produktívne riešiť vznikajúce
206