elektronická verzia publikácie - FIIT STU - Slovenská technická ...

88 Štúdie vybraných tém programových a informaných systémov
b. nutnosou transformácie údajov, ak sa používa všeobecný formát na prenos údajov
medzi filtrami,
3. problematická správa chýb,
4. fakt, že táto architektúra je použitená len pre isté aplikané oblasti; príkladom oblasti,
kde je použitená len ažko, sú systémy vyžadujúce intenzívnu interakciu
s používateom.
3.4 Volanie a návrat
Volanie a návrat (angl. call-and-return) je synchrónna softvérová architektúra (Kaisler,
2005), v ktorej súiastky komunikujú tak, že klient (volajúca súiastka) pozastaví svoje
vykonávanie poas spracovania požiadavky u poskytovatea služby (volanej súiastky).
Teda riadenie (angl. control flow) sa z klienta presunie na poskytovatea a po ukonení sa
opä vráti na klienta. V tejto architektúre tak súiastky nevykonávajú zmysluplný výpoet
poas akania na odpove od iných súiastok.
V nasledujúcich astiach opíšeme štyri hlavné architektúry typu volanie a návrat,
a zhrnieme výhody a nevýhody spojené s ich použitím.
3.4.1 Hlavný program a podprogramy
V architektúre Hlavný program a podprogramy (angl. main program and subroutines) rozde-
ujeme systém na hlavný program, ktorý slúži ako riadiaca jednotka výpotu
a podprogramy volané hlavným programom, ktoré vykonávajú špecifické funkcie poda
požiadaviek systému. Hlavný program môže vola podprogramy viackrát a z viacerých
miest kódu. Podobne podprogramy programu môžu vola iné podprogramy, pozri obrázok
3-10.
Výpoet v tejto architektúre prebieha v jednom vlákne, o zjednodušuje vizualizáciu
a pochopenie samotného výpotu. Správnos výstupu hlavného programu je preto priamo
závislá len od správnosti výstupov volaných podprogramov. Nevýhodou použitia je slabá
škálovatenos. Pri rozsiahlejších projektoch sa ahko stane, že je potrebné vytvori až
stovky alebo tisíce podprogramov a stráca sa tak prehad o toku riadenia vo výslednom
programe. Podobne pri nových požiadavkách sa zvyajne len doprogramuje potrebný
podprogram bez toho, aby sa využili už existujúce, ím postupne vzniká neprehadný
kód, v ktorom viaceré podprogramy vykonávajú rovnaké alebo podobné operácie bez
toho, aby o sebe vedeli.
Obrázok 3-10. Príklad architektúry Hlavný program a podprogramy.