Male Karpaty na historických pohľadniciach a fotografiách

album dobových fotografií a pohľadníc
MALÝCH KARPÁT
a ich okolia
Modranská Beseda

V Modre v roku 2020 vydala: Modranská beseda
Autor projektu a zostavovateľ: Miroslav Slámka
Spracovanie textových podkladov: Miroslav Slámka, PhDr. Agáta Petrakovičová Šikulová
Spolupráca na textoch:
Mgr. Jozef Tihányi (Dubová, Píla, Červený Kameň, Častá, Doľany),
Milan Greguš (Stupava, Borinka, Medené hámre),
Ing. arch. Martin Bóna, PhD., Mgr. Michal Šimkovic (popisy k hradom
boli spracované na základe publikácie Krajina hradov)
PhDr. Juraj Turcsány (preklad z maďarčiny)
Jazyková korektúra:
Mgr. Alžbeta Pagáčová
Grafická úprava:
Miroslav Slámka
Recenzia:
PhDr. Juraj Turcsány (Štátny archív v Bratislave – pobočka Modra),
Mgr. Jozef Tihányi (SNM – Múzeum hrad Červený Kameň)
Tlač:
Róbert Jurových – NIKARA
Realizáciu finančne podporili:
Bratislavský samosprávny kraj, mesto Modra a Oblastná organizácia
cestovného ruchu Malé Karpaty
ISBN 978-80-971186-4-8
Akékoľvek ďalšie zverejňovanie obrazového materiálu či iných súčastí publikácie je možné len so súhlasom vydavateľa.
Obrázok hore: Liatinový informačný turistický smerovník KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) z roku 1937. Asi do polovice
50. rokov minulého storočia bol umiestnený na vonkajšej stene loveckého kaštieľa (zámočku) Biksard (Brezinky) pri Bukovej (str. 272)
na červeno značenej Štefánikovej magistrále z roku 1928. Smerovník patril do roku 1939 pôvodne KČST (Klub československých turistov).

Obsah
POPOD JUHOVÝCHODNÉ SVAHY POHORIA MALÝCH KARPÁT............................ 15
1. Z Bratislavy na Kamzík, Železnú studničku, okolo Lamača a Dúbravky do Devínskej Novej Vsi .................. 16
• Bratislava........................................................................................................................................................................ 16
• Hostinec Slamená búda................................................................................................................................................ 17
• Kamzík (vojenský pamätník, turistický dom)........................................................................................................... 19
• Železná studnička (mlyn Klepáč, Vydrické jazerá).................................................................................................. 22
• Červený most ............................................................................................................................................................... 23
• Lamač ............................................................................................................................................................................ 25
• Dúbravka ....................................................................................................................................................................... 25
• Devínska Nová Ves (Sandberg)................................................................................................................................... 26
2. Bratislavským predhorím z Karlovej Vsi do Devína a na Devínsku Kobylu......................................................... 28
• Karlova Ves (Kaplnka sv. Jána Nepomuckého, hostinec Riviéra, Jurigrad).......................................................... 28
• Devín (Arpádov stĺp na hrade Devín)....................................................................................................................... 31
• Devínska Kobyla – turistická útulňa ......................................................................................................................... 34
3. Pezinskými Karpatmi z Rače popod vinice cez Svätý Jur a Pezinok do Modry ................................................... 36
• Rača ............................................................................................................................................................................... 36
• Biely Kríž (horáreň)...................................................................................................................................................... 39
• Pustý kostolík (Kaplnka nanebovzatia Panny Márie).............................................................................................. 39
• Svätojurské sírne kúpele .............................................................................................................................................. 42
• Svätý Jur (evanjelický kostol, pálfiovský kaštieľ, Kostol Najsvätejšej Trojice, Kostol sv. Juraja)......................... 44
• Hrad Biely Kameň ........................................................................................................................................................ 48
• Grinava (hostinec Bunčák, Kostol sv. Žigmunda).................................................................................................... 49
• Limbach ........................................................................................................................................................................ 51
• Pezinok (Dolný kostol, evanjelický kostol, pezinský zámok, pezinské kúpele, synagóga).................................. 52
• Caila (Fabianov mlyn, Čermákova vila, Kostol povýšenia Svätého kríža)............................................................ 61
• Horáreň na Rybníčku................................................................................................................................................... 63
• Pezinská Baba – horský hotel (Országhova chata)................................................................................................... 64
• Vinosady (kaštieľ v Trlinku, stereokarty)................................................................................................................... 66
4. Z Modry cez letovisko Harmónia, Piesok, Zochovu chatu až na Vysokú.............................................................. 68
• Modra (Dolná, Pezinská a Horná brána, bašta, Kostol sv. Štefana kráľa, evanjelický strotinec, synagóga)....................68
• Štúrova lavička .............................................................................................................................................................. 77
• Modra–Veľké Šenkvice, železničná stanica .............................................................................................................. 77

12
230
212
211
225
224
202 203 209
220
214
218
226
222
229
228
227
231
240 250
241
235 103
239104
64
243
246
63
253
251
131
97
95
100 93
94
62
61
58
51 52
61
47
49 50
48
41
44
39 39
40
42
248
135 136
137
132
90
80
91
76
77 75
68
67
66
137
128
127
124
117114
119 120 110 112
108
79
78
130
77
145
146147
26
27
34
31
32
25
25
21
22
19 20
23 17 18
16
36 38
303
30
28
Schématická turistická mapa Malých Karpát z roku 1935 s vyznačením vyobrazených lokalít podľa čísiel strán v knihe

197
306 307
261
260
267
264
280
272
283
284
282
287
285
287 288
175
174170
171
176
168
289
294
269
271
166 162
167
275 278
160163
158151
157148
296
178
179
301
188
184 186
181
304
199
194
189
193
13
253
251
135 136
137
132
131
97
95
100 93
90
80
91
127
124
117114
119 120 110 112
79
128
108
130
145
146147
138
140

1Z Bratislavy na Kamzík, Železnú studničku,
okolo Lamača a Dúbravky do Devínskej Novej Vsi
...bratislava...hostinec slamená búda...murmanská výšina...kamzík...pomník na kamzíku...turistická chata na kamzíku...
...mlyn klepáč...železná studnička...vydrické jazerá...červený most...lamač...dúbravka...devínska nová ves...sandberg...
16
Panoráma starej Bratislavy – Prešporka
pôsobiaca dojmom romantického a idylického miesta. Vysoko nad mestom sa týči zrúcanina hradu, ktorý bol v minulosti nielen svedkom
života mesta, ale i súčasťou politických a správnych dejín bývalého Uhorska. Ten zatiaľ len čaká na svoju obnovu. Ani trojjazyčný ráz mesta
ešte úplne nevymizol. Od začiatku 20. rokov 20. storočia začala nad Palisádami vyrastať vilová štvrť po vzore viedenského, budapeštianskeho
a českého funkcionalizmu, ktorý bol odrazom doby a vyjadroval najmä spoločenské postavenie svojich majiteľov. Nekonečnými lužnými
lesmi sa vinú vody Dunaja, miznúce na horizonte Podunajskej nížiny. Severné svahy Malých Karpát nad mestom lemuje záplava vinohradov,
sadov a záhrad. Tento panoramatický výhľad z Murmanskej výšiny sa však za posledných sto rokov zmenil takmer na nepoznanie.
1925
BRATISLAVA

Hostinec Slamená búda
Cestou na Kamzík na Kolibe, pri konečnej
zástavke trolejbusov stojí hostinec
Slamená búda (Strohhütte). Svoju históriu
začal písať v roku 1908, kedy ho ako
bývalú horáreň so slamenou strechou
odkúpili manželia Ammerovci od bratislavských
lesov. Obľúbený hostinec za
ten čas prešiel rôznymi fázami rozkvetu
i úpadku. Po roku 1989 sa dostal do rúk
potomkom pôvodných majiteľov, ktorí
zdevastovanému pohostinstvu vrátili
jeho dobré meno. Tradícia hostinca už
prestavaného na hotel s reštauráciou
pokračuje do súčasnosti.
46
Kolorovaná pohľadnica z čias monarchie
predstavuje záhradnú časť hostinca
Slamená búda, ktorý bol vychýreným
miestom vychádzok nielen Bratislavčanov,
ale i výletníkov zo šíreho okolia.
1920
1909
BRATISLAVA – SLAMENÁ búda
17

BRATISLAVA – Železná studnička
22
1920
1912
Železná studnička
Mesto Bratislava v roku 1826 dalo urobiť
analýzu vyvierajúcej vody v Mlynskej
doline. Zistilo sa, že ide o alkalický
železitý prameň. Odtiaľ pochádza
názov Železná studnička, historicky
studienka (nem. Eisenbrundel, maď.
Vaskútacska), ktorý využili pre potreby
kúpeľov. Kúpeľný areál vybudoval Jozef
Pergameny. Prvú liečebno-kúpeľnú
sezónu otvorili už v roku 1830. Dnes
už len dobové pohľadnice pripomínajú
zašlú slávu Železnej studničky. Areál
patril na prelome storočí k vychýreným
kúpeľným lokalitám. V pozadí
je vidno liečebný alebo kúpeľný dom
nazvaný Ferdinandove kúpele. Bol
veľkolepou stavbou s priestrannými
izbami, spoločenskou miestnosťou,
kaplnkou a reštauráciou. Stredisko
v lesnom prostredí sa stalo dokonca
veľkou konkurenciou aj známym Piešťanom.
Čistý prameň bez farby
a zápachu bol vhodný pre ľudí trpiacich
telesnou slabosťou. Na hornej
pohľadnici vidno secesne upravené
stožiare elektrického (trolejového) vedenia
pre trolejbusy. V roku 1909 uzrela
svetlo sveta prvá trolejbusová trať
v Prešporku (Bratislave) pod názvom
Elektrická automobilová linka. Bola
druhou na Slovensku po Vysokých Tatrách.
Trať viedla od Palugyayovho paláca
na začiatku dnešnej Pražskej ulice
cez Brniansku ulicu, popri Rothovej
patrónovej továrni, popod Červený
most až ku kúpeľom na Železnej studničke.
No neskoršia stavebná činnosť
a úpravy potoka postupne znečistili
vodný prameň, narušili režim spodných
vôd a liečivá vyvieračka zanikla,
čím skončilo aj bratislavské kúpeľníctvo.
Šesťdesiate roky minulého storočia
priniesli postupnú devastáciu bývalého
kúpeľného prostredia a liečebný dom
v roku 1970 zlikvidovali.

Vydrické jazerá
V pôvodnej Vydrickej doline sa už pred
stáročiami usadili mlynári, ktorí si tu postavili
mlyny. Koncom 14. storočia mlelo
na Vydrickom potoku deväť obilných
mlynov. Tie určili krajine špecifický charakter
natoľko, že od polovice 15. storočia
sa ujalo pomenovanie Mlynská dolina.
Niektoré mlyny boli neskôr prebudované
na výletné pohostinstvá, časom však
zanikli a zmenili sa na ruiny. Súčasťou
vydrických mlynov boli aj štyri vodné
nádrže – tajchy. Táto harmonická sústava
technicky vylepšila pohon vydrických
mlynov. Ich zánikom stratili nádrže svoju
funkciu. Začiatkom 20. storočia pristúpilo
mesto k obnove existujúcich jazier.
Stali sa z nich rybníky, ktoré poskytovali
kúpeľným hosťom aj možnosť kúpania,
člnkovania a rybolovu. V zime slúžili
korčuliarom. Dodnes sú neodmysliteľnou
romantickou časťou Železnej studničky.
Červený most
Pôvodný železničný most vybudovali
v roku 1848 na trati Bratislava – Marchegg
a realizovala ho talianska firma
Felice Tallachini. Pomenovali ho podľa
červených tehál, z ktorých postavili
deväť oblúkových klenieb na kamenných
pilieroch, ktoré 215 metrov dlhý most
dvíhali do výšky 19 metrov ponad hlbokú
Mlynskú dolinu. Premával po ňom
dokonca i slávny Orient Express. Svojmu
účelu slúžil až do konca druhej svetovej
vojny, kedy ho ustupujúce nemecké vojská
zničili. Červená armáda s podporou
obyvateľstva vystavala za rekordných
sedem dní dočasný most, ktorý v roku
1948 nahradili úplne novou oceľovou
mostnou konštrukciou. Z pôvodných
kamenných pilierov sa zachoval len fragment
jedného. Na pamiatku pôvodného
názvu ho natreli červenou farbou, ako
ho poznáme dodnes.
1912
1912
BRATISLAVA – Železná studnička
23
BRATISLAVA – Červený most

KARLOVA ves
1934
Hostinec Riviéra
Atmosféra hostinca Riviéra z 30.
rokov 20. storočia nám sprítomní aj
malebné zákutia karloveského ramena
Dunaja i zašlú slávu medzivojnových
pohostinstiev. Fotografiu vydal
v rámci propagácie svojho hostinca
Jozef Ruža. Postavil ho začiatkom
30. rokov minulého storočia. Vpravo
hore je posedenie v záhrade hostinca,
dole karloveské rameno Dunaja
za vodárenskou záhradou. Karlovešťania
toto miesto nazývali V aleji,
Bratislavčania, ktorí sa sem chodili
kúpať, Riviéra, niekedy aj Slovenská
riviéra. Pôvodnú budovu reštaurácie
v 90. rokoch celkovo prestavali pre
potreby Tatra Banky, ktorej slúži
podnes.
30
1930
Jurigrad
Aj Karlova Ves mala svoje jedinečnosti.
K takýmto patrilo aj miesto
vypínajúce sa neďaleko Dunaja smerom
do Devína, ktoré jeho majiteľ,
katolícky farár Ferdiš Juriga, nazval
majestátne Jurigrad. Bolo to ešte v časoch
prvej svetovej vojny, kedy Juriga
vyhlásil, „že ide zakladať Jurigrad,
ktorý bude tretím uhlom trojuholníka
slávskeho – Petrograd, Carigrad
a Jurigrad“. Dom so zvláštnou architektúrou
sa stal miestom stretávania
sa umelcov, spisovateľov a najmä výtvarníkov.
Toto významné miesto spojené
so životom Ferdiša Jurigu sa časom
veľmi zmenilo. Nájsť dnes Jurigrad je
dosť problematické. Výrazné prestavby
ho poznačili natoľko, že s pôvodným
objektom sa dnes nedá ani porovnať.

Devín,
jedna z mála mestských častí Bratislavy,
ktorú nepostihli rozsiahle
asanácie s následnou panelovou
socialistickou výstavbou. Obec si tak
zachovala svoj historický a vidiecky
ráz. Pravdepodobne za to „mohla“ aj
jej poloha v súvislosti s ostro stráženou
štátnou hranicou s Rakúskom.
Obec Devín sa rozprestiera na
sútoku riek Morava a Dunaj. Najvýznamnejšou
historickou pamiatkou
v dedine je zrúcanina hradu Devín.
Fotopohľadnica zobrazuje obec
a hrad Devín s devínskym ramenom
Dunaja v prvých rokoch československej
republiky. Hrad je tu
zobrazený už bez dominantného milenárneho
obelisku, ktorý slovenskí
legionári zlikvidovali niekoľko rokov
pred zhotovením tejto fotografie.
1925
DEVín
Devínske bralo s hradom
Ohromujúce vápencové bralo s malebnou
hradnou zrúcaninou, zrkadliacou
sa vo vodnej hladine, oddávna lákalo
umelcov k zvečneniu tejto neopakovateľnej
scenérie. Inšpiroval sa ňou
dokonca aj slávny spisovateľ Jules Verne
pri príprave románu Tajomný hrad
v Karpatoch. K najznámejším a najcharakteristickejším
zobrazeniam patrí
pohľad, aký zachytáva aj táto kolorovaná
pohľadnica zo začiatku 20. storočia.
Osamelá skala nad sútokom Moravy
a Dunaja sa vypína do výšky 60 metrov.
Vďaka tomu oddávna umožňovala dohľad
na brody cez Dunaj, ktorými prechádzali
staroveké cesty. Niet preto divu,
že bralo využili na vytvorenie opevneného
sídliska už v dobe bronzovej a železnej.
Devín sa stal dokonca aj súčasťou
opevnenej hranice rímskeho impéria na
Dunaji, zvanej Limes Romanus.
1920
31

1935
1949
DEVínska kobyla
34
Turistickú útulňu na Devínskej Kobyle
postavil v roku 1924 Nemecký karpatský spolok (nem. Karpathenverein). Založili ho po zániku Uhorského karpatského spolku nemeckí turistickí
nadšenci v roku 1920. Chata teda slúžila najmä turistom nemeckej národnosti. Po skončení 1. svetovej vojny bola útulňa zničená. V roku 1935 chatu
zrekonštruovali a dostavali (fotografia vľavo). Počas 2. svetovej vojny sa stal Devín s priľahlým územím, teda aj s Kobylou a chatou až po Karlovu
Ves, súčasťou Nemeckej ríše. Znamenalo to koniec vychádzok do tejto oblasti. Tým pádom útulňa chátrala, až sa ocitla v kritickom stave. Po skončení
vojny sa Devínska Kobyla stala opäť miestom stretávania sa výletníkov, a preto 11. mája roku 1947 Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) na
základoch bývalej útulne otvoril novú chatu. Schádzali sa tu hlavne trampi, skauti a dobrodruhovia zo širokého okolia, o čom svedčia najmä súčasné
web-kroniky (trampnet.sk) dnes ešte žijúcich pamätníkov tých čias. Amatérsky záber novej turistickej útulne (vpravo) zhotovili miestni trampi z osady
Modrá hviezda na sklonku 40. rokov 20. storočia. Útulňa fungovala až do roku 1953, keď za nejasných okolností vyhorela. Ocitla sa totiž v pohraničnom
pásme a predpokladá sa, že ju podpálili sami „pohraničiari“ z obáv pred stretávaním sa „západných diverzantov“. Neskôr celú oblasť uzavrela
Československá armáda, ktorá tu vystavala raketovú základňu. Dnes sú už aj z nej len pozostatky, hojne navštevované paintbalistami a geocachermi.

1947 1932
DEVínska kobyla, DEVÍN
35
Pamätná kniha KSTL
Za čias prevádzkovania chaty sa návštevníci zapisovali do pamätnej
knihy Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). Na vyobrazení
je titulný list z tejto knihy. Za sedem rokov prevádzky sa do
nej podpísalo dovedna 813 návštevníkov z 30 českých a 9 slovenských
miest, ale i z New Yorku, Clevelandu, Amsterdamu, Varšavy,
Poznane, Lodže, Krakova a Gliwice. Na „čundre“ sem radi chodili
členovia karloveských trampských osád Dobrodruh a Vandráci.
Devín
Prvý obrázok je zhotovený od brehu Dunaja a zachytáva západnú hradnú
bránu. V súčasnosti môžeme túto časť opevnenia vidieť bez rušivej vilovej
prístavby. Druhý obrázok predstavuje centrum obce Devín z hradnej
vyhliadky s dominantným Kostolom Svätého kríža (Panny Márie). Na
západných svahoch priamo nad obcou sa rozprestierajú záhradkárske kolónie
s neodmysliteľnými lánmi ríbezľových kríkov. Pestujú ho tu najmä
pre známe devínske ríbezľové víno. V medzivojnovom období sme mohli
vidieť aj takýto parník plaviaci sa proti prúdu Dunaja, pravidelne zabezpečujúci
riečne spojenie medzi Bratislavou a Devínom už od roku 1818.

1900
Pezinok
54 1930
Radničné námestie
Vzácna panoramatická fotografia zobrazuje Hlavné (presnejšie Radničné) námestie s časťou Štefánikovej ulice vpravo. Historické centrum tvorilo
vždy priestor spoločenského, ale aj kultúrneho, politického a obchodného života mesta od jeho počiatkov v stredoveku až po dnešok. Hlavnému
námestiu dominuje najmä Kostol premenenia Pána, ľudovo zvaný aj Dolný kostol, z roku 1659 a stará radnica, známa tiež pod hovorovým názvom
„Ratúz“( z nemeckého Rathaus). Vystavali ju v polovici 17. storočia v duchu nemeckej renesancie. No neobídeme ani evanjelický kostol. Hoci nie je
súčasťou námestia, tvorí jeho neodmysliteľnú siluetu. Podobne tak aj vzácne meštianske domy lemujúce a vymedzujúce priestor námestia, ktorých
tradičnú meštiansku architektúru prispôsobili hospodárskym potrebám. Súčasťou týchto domov bola zväčša prešovňa a pivnica. Z hodnotných
stavieb spomeňme aspoň Bujanovskú kúriu, veľmi vzácny, takzvaný Turecký dom (odkiaľ je nasnímaná aj táto fotografia), vedľajší Fabianov dom
a na opačnom rohu námestia renesančnú Krušičovu kúriu. Nesmieme zabudnúť na Mariánsky stĺp, postavený z vďaky za skončenie morovej epidé-

Pezinok
1930
55
mie v roku 1749. Pamätník predstavuje Pannu Máriu Nepoškvrnenú. Stĺp nestál vždy uprostred námestia ako dnes (od roku 2001), ale na jeho okraji
v priestore dnešnej autobusovej zastávky pri Dolnom kostole. Môžeme ho vidieť na fotografii úplne vľavo. Tak ako v minulosti pezinské ulice, aj Radničné
námestie prešlo početnými názvami prezentujúcimi určité politicko-spoločenské obdobie. Za čias rakúsko-uhorskej monarchie to bolo Hlavné
námestie (po nemecky Hauptplatz, maďarsky Fő tér). Počas slovenského štátu Námestie Andreja Hlinku, krátko po vojne Námestie slobody, hneď na
to Námestie Dr. Beneša a zakrátko po „víťazstve pracujúceho ľudu“ nieslo pomenovanie Leningradské námestie. Od roku 1990 ho nachádzame už pod
názvom Radničné námestie. Prázdny priestor námestia s prašnými cestami na fotografii teraz nepôsobí tak nehostinne ako pred 120 rokmi. Od 60.
rokov 20. storočia prešlo parkovou úpravou. Dnes sa tu, ale aj v priľahlých uliciach, konajú rôzne spoločenské podujatia – od koncertov cez keramické
trhy až po vinobranie. V letných mesiacoch tu ožívajú kaviarne, reštaurácie alebo cukrárne s príjemným posedením pod stromami či holým nebom.

PezinOk
58
1900
1915
Zámocký park
dal v roku 1844 pri rozsiahlej prestavbe
hradu vybudovať gróf František Pálfi.
Nechal zrovnať staré valy, zasypať
priekopy a vyhĺbiť dve jazierka. Bývalú
záhradu premenili na anglický park,
v ktorom vysadili vzácne stromy ako
platan, magnóliu alebo gledíčiu trojtŕňovú,
pod ktorými osadili pomníky
obľúbených grófskych psov. Zámocký
park so širokými chodníkmi sa postupom
času stal miestom oddychu nielen
pre panstvo, ale aj pre širokú verejnosť.
Od roku 1931 vlastní park mesto Pezinok,
ktoré sa o jeho stav stará dodnes.
Areál parku je verejným mestským
parkom a od roku 1963 je zapísaný
v zozname kultúrnych pamiatok. Návštevníci
tu majú možnosť sa pomocou
zriadeného náučného chodníka
oboznámiť s rastlinami a živočíchmi
vyskytujúcimi sa v parku.
Pezinské kúpele
alebo aj „Železité kúpele“ z roku 1590
stáli pri liečivom prameni sírnej vody
na okraji obce Cajla, dnes mestskej časti
Pezinka. Pôvodné drevené budovy dalo
mesto v roku 1777 prestavať na moderné
kúpele. Voda mala podľa vtedajších
lekárov výborné vlastnosti pri liečení
kožných a kĺbových ochorení: „Pezinská
kúpeľná voda otvára póry a lieči ostrosť
a kyslosť, zdĺhavé horúčky, vyrážky
a rany, je močopudná a lieči obličkový
piesok, taktiež vodnatieľku, kĺbové bolesti,
ochrnutia“. Tento výpočet liečivých
vlastností vysvetľuje, prečo boli pezinské
kúpele tak obľúbené a vyhľadávané.
Pohľadnica zobrazuje hlavnú budovu
liečebného areálu s výletnou reštauráciou.
Kúpele zanikli v roku 1923. Budovy
sa neskôr stali súčasťou psychiatrickej
nemocnice Philippa Pinela. Koncom 20.
storočia ich zbúrali.

Štefánikova ulica
Horná časť dnešnej Štefánikovej ulice
na pohľadnici od pezinského vydavateľa
Ertla. Jedna z dvoch najdlhších
ulíc pezinského centra. Dodnes sa tu
zachovalo niekoľko meštianskych
a vinohradníckych domov s malebnými
dvormi s prešovňami a pivnicami.
Na opačnej strane ulice stál aj Zigmundíkov
dom, ktorý často navštevoval
priateľ tejto rodiny, M. R. Štefánik.
Na jeho mieste dnes stojí banka. Týčia
sa tu veže kostolov – evanjelického,
Kostola premenenia Pána a farského
Kostola nanebovzatia Panny Márie.
Postavili ho v druhej polovici 15.
storočia v neskorogotickom štýle s viditeľnými
slohmi renesancie a baroka
v kombinácii s novogotickými prvkami.
V jeho hodnotnom interiéri
zaujme najmä vzácna renesančná
kazateľnica z roku 1523. Zhotoviteľom
organu z roku 1863 je už známy
Martin Šaško z Brezovej. V 18. storočí
ku kostolu pristavali vežu, v ktorej sú
osadené tri zvony a jeden umieračik.
1900
1925
PezinOk
59
Výhľad z veže farského Kostola
nanebovzatia Panny Márie na časť
historického centra Pezinka s neprehliadnuteľnou
vežou evanjelického
kostola. V druhej, ľavej polovici
fotografie, sa tiahne rad domov
Štefánikovej ulice, jednej z hlavných
pezinských ulíc. Vidíme tu zástavbu,
ktorú v 50. a 60. rokoch 20. storočia
takmer celú asanovali. Je to najmä
tá časť od Malokarpatského múzea
smerom na Mladoboleslavskú ulicu.
Na pozadí v ľavej časti pohľadnice sa
týčia komíny tehliarskej fabriky.
Úplne naľavo vyčnieva Nová synagóga
z roku 1868 stojaca na rohu
Meisslovej a Šancovej ulice.

Pezinská Baba
64
1936
1940
Országhova chata
na Pezinskej Babe
Pezinská Baba (540 m. n m.) bola
vyhľadávaným turistickým a lyžiarskym
strediskom už v minulosti. Na
jej vrchole vznikli viaceré ubytovne
a reštaurácie. Výstavba horských
chát, útulní a hotelov spadá už
do konca 19. storočia. V tomto období
sa začali budovať lesné cesty
a chodníky, ktoré priviedli turistov
aj do vzdialenejších horských oblastí.
Najväčší rozmach začal v medzivojnovom
období. V tých časoch
prichýlila hostí novovybudovaná
funkcionalistická Országhova chata.
Rekreačný objekt horskej chaty postavilo
mesto Pezinok a v októbri roku
1936 ju otvorili. Pomenovanie dostala
podľa krajinského prezidenta Jozefa
Országha. Chata mala 10 izieb, dve
spoločné nocľahárne, spolu 40 lôžok.
Reštaurácia horskej chaty
Štýlové zariadenie interiéru jedálne
či reštaurácie Országhovej chaty
na Pezinskej Babe na nedatovanej
pohľadnici. Zariadenie môže
pochádzať ako z 30. rokov, tak aj
50. rokov 20. storočia. Príjemné
posedenie tu našli turisti i výletníci
pri prechádzkach Malými Karpatmi
a v zimnom období i lyžiari. Radi sa
tu však zastavili aj motoristi na ceste
z Pezinka do Perneku. Tak ako dnes,
bola Pezinská Baba aj vtedy frekventovaným
strediskom zimných
športov.

1942 1955
Pezinská Baba
65
Országhova chata
Zimná atmosféra pred Országhovou chatou na Pezinskej Babe
v časoch druhej svetovej vojny. Ani pohnuté vojnové časy neprekážali
lyžiarom v ich záľube. Presne tak, ako to dokumentuje aj naša pohľadnica,
ktorá bola odoslaná z horskej chaty začiatkom roku 1942.
Horský hotel Baba
Po druhej svetovej vojne viaceré ubytovne vrátane Orsághovej chaty na
Pezinskej Babe obnovili svoju činnosť. V roku 1952 chatu zoštátnili a odovzdali
do správy Slovakoturu n. p. Pezinok už pod novým názvom Chata
na Babe. V tej dobe vznikol v rekreačnom zariadení požiar. Po odstránení
následkov ubytovaciu časť prekryli novou ihlanovou strechou. Počas
ďalších desaťročí zariadenie viackrát prestavovali. Ubytovanie a reštauračné
služby tých čias boli na dobrej úrovni. No kedysi pýcha horského
strediska je dnes totálne zničená, všetko je v dezolátnom stave. Rozbité
okná zívajú prázdnotou. Žiaľ, je to len jeden z mnohých prípadov, kedy
po roku 1989 za nejasných majetkových okolností zariadenie chátra.

68
Modra
4Z Modry cez letovisko Harmónia, Piesok,
Zochovu chatu až na Vysokú
...modra...námestie republiky...fontána so sochou svätého floriána...štúrova ulica...dolná brána...pezinská
brána...bašta mestského opevnenia...horná brána...kostol svätého štefana kráľa...súsošie ľudovíta štúra...
...evanjelický sirotinec...heřman landsfeld...mestská píla...štúrova lavička...železničná stanica modra–šenkvice...
...kráľová pri modre...vahadlová studňa...veštíkova horáreň...letovisko harmónia...alpské vily...prírodné kúpalisko
v harmónii...slnečný kúpeľ...lesný úrad...reštaurácia alžbety macherovej...restaurant prokša...reštaurácia kačabar...
...lawn tenis...filípkova rozhľadňa...piesok...zámčisko...kamenná brána...zochova chata na piesku...nemecká
škola...kaplnka svätej márie magdalény...huncokársky cintorín...nemecká chata...horáreň panský dom...jurčova
lúka...mačací priesmyk...vysoká...dubová...starý kostol...
1899
Modra
Jedna z prvých pohľadníc Modry,
farebná litografia z konca 19. storočia,
zobrazuje jej dominanty: Hornú bránu,
kostoly, učiteľský ústav a vily letoviska
Harmónia. Najstarší hodnoverný
písomný prameň, v ktorom sa spomína
„villa Modor“ (Modur) – dedina Modra
– je listina kráľa Bela IV. z roku 1256.
Maďarsky Modor, nemecky Modern,
latinsky Modorinum. Začiatkom 14.
storočia bol zemepánom Modry
Matúš Čák Trenčiansky. Do obdobia
jeho vlastníctva spadá aj zmienka o už
rozvinutom modranskom vinohradníctve.
Pôvodné vinohradnícke domy
mali pivničné priestory, v ktorých sa vyrábalo
a skladovalo kvalitné modranské
víno. Zvláštnosťou niektorých domov
bolo, že k nim priliehali záhrady a na ne
nadväzovali vinohrady. Obyvatelia mali
možnosť priamo z domu vstupovať

do prírodného prostredia záhrad a vinohradov.
Dominantné postavenie v meste
mali vtedy Nemci. Medzi mešťanmi
a obyvateľmi Modry sa okrem Slovákov
nachádzali aj Chorváti, Srbi a Maďari,
ktorí sem ušli z južných území Uhorska
obsadených Turkami. Česi a Moravania
sa sem uchýlili hlavne po prehranej bitke
na Bielej hore z dôvodov náboženského
útlaku. V roku 1607 udelil panovník
Rudolf II. Modre privilégiá slobodného
kráľovského mesta. Z tohto obdobia
môžeme dodnes obdivovať mestské
opevnenie, ktoré patrí k najzachovalejším
na Slovensku. Modra sa tak zaradila medzi
významné uhorské kráľovské mestá.
V 17. a 18. storočí tu prekvital stavebný,
hospodársky, cirkevný a kultúrny rozmach.
Okrem vinohradníctva sa obyvatelia
zaoberali remeslami, najmä výrobou
keramiky a súkenníctvom. V roku 1912
založili účastinnú spoločnosť Slovenská
keramika. Od roku 1918 bola Modra
sídlom bratislavského župana Samuela
Zocha (1882 – 1928) a od leta 1919 aj
sídlom Šrobárovej slovenskej vlády. Modra
sa, ako jedno z prvých miest, hlásila
k Československej republike. Košútovo
námestie premenovali na Masarykovo
námestie. V roku 1991 vyhlásili historické
jadro mesta Modry za pamiatkovú zónu.
1918
1919
Modra
69
Fontána so sochou sv. Floriána
z roku 1757 stála pôvodne oproti
budove dnešnej Slovenskej sporiteľne
pri Kostole sv. Štefana, kráľa. V dolnej
časti modranského námestia mala svoje
pevné miesto až do začiatku 80. rokov
minulého storočia, kedy ju rozobrali
a v rokoch 1983 – 1986 reštaurovali.
Po obnove fontánu umiestnili do parčíku
pred budovu Gymnázia Karola Štúra.
Ocitla sa tak mimo historického jadra
mesta ohraničeného líniou hradieb, ako
solitér v prostredí novej architektúry.

1919
Modra
70
1921
Modra, Štúrova ulica
Dve ručne kolorované pohľadnice
predstavujú dolnú a hornú časť dnešnej
Štúrovej ulice. K mestu Modra neodmysliteľne
patrí úcta k sv. Floriánovi, ktorý
je patrónom hasičov, pekárov, hrnčiarov,
hutníkov, tiež je ochrancom pred
neúrodou a búrkami. Modrania svätcovi
postavili fontánu, ktorá pôvodne stála
na modranskom námestí. Ako vidno aj
na hornej pohľadnici, stretávali sa tu aj
vinohradnícki nájomní robotníci – „tovarichári“,
ktorí sa schádzali zo širokého
okolia pravidelne počas najväčších
vinohradníckych robôt. Priamo pri
fontáne sv. Floriána si vyberali majitelia
viníc svojich nádenníkov. V hornej časti
Štúrovej ulice stojí vedľa Hornej brány
objekt mestského kúpeľa. Ten zbúrali
pri rozširovaní cesty smerom na Kráľovú.
V druhej budove napravo dnes sídli Správa
chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty.

Modranská Dolná brána,
zaznamenaná na dvoch pohľadniciach
z oboch strán, ktorou sa vstupovalo
do mesta z juhu. Na prvej pohľadnici
stojí za bránou nemecký evanjelický
kostol, na druhom pohľade vidno
aj Kaplnku Panny Márie Snežnej.
Vpravo od brány si môžeme všimnúť
začiatok búracích prác. Opevnenie
Modry s tromi bránami – Pezinskou,
Dolnou a Hornou, vystavali v polovici
17. storočia. Stáli na hlavných prístupových
cestách a všetky predstavovali
typ vežovej brány s prejazdom v prízemí
s rovnakým obdĺžnikovým pôdorysom.
Ich hranolovitý tvar s obrannými
prvkami poukazoval na stredoveké
tradície. Celé prízemie zaberal klenutý
prejazd. Kamenný portál s vpadlinou
okolo slúžil na uzatváranie padacím
mostom, ktorý, zavesený na reťaziach,
vyťahovali pomocou rumpálu
na druhom poschodí. Na bočných
stenách na úrovni prvého podlažia
boli pravdepodobne vchody z ochodze
priľahlých hradobných múrov. Brány
sa otvárali v prítomnosti mestského
kapitána pri východe slnka a zatvárali
ich pri jeho západe. Ak niekto meškal,
do mesta sa už nedostal. V roku 1874
z dôvodov rozširovania komunikácií
zbúrali najskôr Pezinskú a o osem
rokov neskôr Dolnú bránu. Postupne
na viacerých miestach prebúrali aj
niektoré úseky múrov opevnenia kvôli
budovaniu prejazdov nových ciest
a ulíc. Na východnej strane, vedľa
Hornej brány, vybúrali v opevnení
prieraz pre cestu, čím zanikla aj budova
mestských kúpeľov. Priekopu pred
hradbami zasypali. Do dnešných dní
sa zachovala len Horná brána, ktorá
je jednou z posledných zachovaných
mestských brán fortifikačného staviteľstva
renesančného typu na západnom
Slovensku.
1880
1882
Modra
71

Modra
74
1950
1910
Modra, Štúrova ulica
na fotografii nasnímanej z ochodze
veže Kostola sv. Štefana, kráľa.
Námestie s dnes už neodmysliteľným
súsoším Ľudovíta Štúra od akademického
sochára Miroslava Motošku
z roku 1938. Skladá sa z komplexu
plastík z carrarského mramoru.
Dominujúca socha Ľudovíta Štúra
symbolizuje jeho vedúce postavenie
v slovenskom národnom hnutí v 19.
storočí. Bočné súsošie vľavo stvárňujú
symbolické postavy slovenských
dobrovoľníkov revolúcie rokov 1848
– 1849. Plastiky vpravo zobrazujú
Štúrových najbližších druhov, J. M.
Hurbana, M. M. Hodžu a J. Francisciho.
Pozornosť určite upúta aj dnes
už historický autobus ČSAD Škoda
706 RO, vyrábaný v rokoch 1947 –
1958. Na pozadí vidno jedinú zachovanú
mestskú bránu z roku 1647, ale
už bez prístavby mestských kúpeľov,
ktoré boli asanované pri rozširovaní
cesty v 20. rokoch 20. storočia.
Modra, dolná časť
Štúrovej ulice
Pohľadnica Modry vyfotografovaná
z veže nemeckého evanjelického kostola
zobrazuje dnešnú Štúrovu ulicu,
ktorej zástavba s vinohradníckymi
domami sa takmer vôbec nezmenila.
Na fotografii sú zachytené skoro všetky
najznámejšie dominanty Modry. Zľava
doprava: bašta (Galéria I. Bizmayera),
Kostol sv. Štefana, kráľa a Horná brána.
Všetkému dominuje Veľká Homola
(709 m n. m.), týčiaca sa nad svahmi
viníc. Na ľavej strane ulice v treťom
dome zdola bol známy Lazarovský
hostinec. Na pamiatku prevratových
udalostí v Modre v roku 1918 ho premenovali
na Hostinec u republiky.

Evanjelický sirotinec
Založenie sirotinca v Modre inicioval
evanjelický kňaz Samuel Zoch. Stavbu
projektoval architekt Dušan Jurkovič
v štýle britského secesného prúdu Modern
Style. Peniaze na stavbu plynuli aj
z celoslovenskej zbierky, ktorú podnecovali
Pavel a Samuel Zochovci. Evanjelický
sirotinec slávnostne otvorili v máji
roku 1913. Našli tu útočisko stovky detí,
ktorých rodičia zomreli alebo sa ocitli
na pokraji biedy. V roku 1951 prestalo
zariadenie slúžiť svojmu účelu a do správy
ho prevzal Generálny biskupský úrad
evanjelickej cirkvi. Začiatkom 60. rokov
20. storočia využívala niekdajší sirotinec
Stredná pedagogická škola v Modre
ako svoj internát. V roku 1993 budovu
navrátili evanjelickej cirkvi. V súčasnosti
je objekt prázdny, ale príležitostne
slúži občasným výstavám a kultúrnym
podujatiam. Zámerom do budúcnosti je
vybudovať tu študijné centrum Dušana
Jurkoviča, expozície s dobovým zariadením
viažuce sa k rodine Zochovcov
a k sirotincu. V roku 2016 objekt vyhlásili
za národnú kultúrnu pamiatku.
Modranská synagóga
Na južnom okraji Modry v línii hradieb
mestského opevnenia v roku 1902 postavili
synagógu v historizujúcom orientálnom
štýle. Jej súčasť tvorili aj rituálne
(mikva) kúpele. V roku 1959 predala
židovská náboženská obec budovu
synagógy mestu. Na čas tu zriadili sklady
a pobočku výrobne keramiky, kedy pre jej
potreby interiér synagógy výrazne prebudovali.
Nekompromisná prestavba úplne
zotrela aj pôvodný vzhľad fasády. Vežičky
a väčšina dekoratívnych detailov zmizla.
Historické vysoké okrúhle okná nahradili
malé moderné. Bývalá synagóga
na Súkenníckej ulici je dnes v súkromnom
vlastníctve a slúži ako ateliér a byt.
1940
1910
Modra
75

Modra – Kráľová
78
1899
1910
Kráľová pri Modre
Kráľova ulica (dnešná Národná),
lemovaná domami vinohradníkov,
tvorí súčasné historické centrum obce
a je zachytená na dvoch z najstarších
pohľadníc Modry-Kráľovej.
Na oboch fotografiách vidno okrem
vďačne pózujúcich detí aj obecné
vahadlové studne, ktoré slúžili najmä
na napájanie dobytka. Dominantnou
hospodárskou činnosťou Kráľovej
bolo však vinohradníctvo a vinárstvo.
Na prvej snímke možno vidieť aj
časť ramena potoka pretekajúceho
stredom ulice. Pretože Vištucký potok
tečie vpravo poza domy, odrazili sem
od jeho hlavného koryta vetvu, aby
mali obyvatelia ulice lepší prístup
k vode. Obom pohľadniciam dominuje
hlavne evanjelický kostol z roku
1875, postavený v historizujúcom
slohu s románskymi prvkami. Vznikol
zo zbierok a darov evanjelických
veriacich. Stavbu navrhol a realizoval
staviteľ Anton Rigel. Kostol predstavoval
pre domácich evanjelikov symbol
nezávislosti od mesta Modra. Legenda
o založení Kráľovej hovorí, že tu
mala v 14. storočí letohrádok uhorská
kráľovná Mária, dcéra Ľudovíta
Veľkého a manželka kráľa Žigmunda.
Osadu pri letohrádku nazvali Villa
Regia – Kráľovská dedina. No oficiálne
historické pramene vravia, že Kráľovú
založili v roku 1553 ako poddanskú
obec mesta Modry, pod názvom
Kyralffalwa, Králowa (1786), Modor–
Királyfalva (1808) nem. Königsdorf.
V roku 1770 panovníčka Mária
Terézia zrušila Kráľovej poddanský
pomer k Modre a Kráľová sa tak stala
modranským predmestím. Horizont
na pohľadnici hore pekne lemujú
malokarpatské kopce. Druhý zľava je
vrch Veľká Homoľa (709 m n. m.) alebo
ľudovo zvaný aj „Modranský kúgel“.

Vahadlová studňa
V minulosti boli v chotári Kráľovej
pri Modre vybudované vahadlové
studne s napájadlami, hlavne
na pasienkoch mimo obce, a tvorili
neodmysliteľnú súčasť krajiny.
Používali ich ako zdroj pitnej vody
pre vinohradníkov, dobytok, ale i na
„špricovanie“ (postrek) vinohradu
proti škodcom. O vodu sa starali
sami vinohradníci pravidelným čistením
studní. V druhej polovici 20.
storočia, keď sa poľnohospodárska
výroba zintenzívnila a zmechanizovala,
sa tieto studne prestali využívať
a v priebehu ďalších desaťročí postupne
zanikli. Zachovalú vahadlovú
studňu nájdeme na vinohradníckom
náučnom chodníku za mestom
Pezinok.
1935
Modra – Kráľová
Veštíkova horáreň
v Modre-Harmónii bola svedkom dramatického
úteku Ľudovíta Štúra pred
zatknutím. V máji 1848 vydala maďarská
vláda na Štúra zatykač, v ktorom
sľubovala 100 zlatých ako odmenu za
jeho zadržanie. Štúr mal v pláne ujsť do
Prahy, ale ešte predtým prišiel k bratovi
Karolovi do Modry. Hneď sa o ňom dozvedeli
mestskí žandári a išli ho zatknúť.
Štúrovi sa v poslednej chvíli podarilo
utiecť do Harmónie za horárom Jánom
Veštíkom, ktorého dvaja synovia boli
Štúrovi žiaci. Veštík v noci z 28. na 29.
mája previedol Štúra cez Malé Karpaty
do Jablonového na katolícku faru Jána
Galbavého. S jeho pomocou sa dostal do
Rakúska a odtiaľ do Prahy. Na bývalej
Veštíkovej horárni v Harmónii odhalili
14. 10. 1956 pamätnú tabuľu na pamiatku
Štúrovho úteku. Bývalá horáreň stojí
dodnes a je v súkromných rukách.
1968
79

mODRA – hARMÓNia
88
1950
1903
Reštaurácia Kačabar
Z „Restaurantu Prokša“ po jeho asanácii
vyrástla po roku 1938 nová záhradná
reštaurácia s tanečnou sálou, ktorá sa stala
vďaka prvotriednej kuchyni a účinkujúcej
cigánskej kapele vyhľadávaným miestom.
Podnik bol známy pod ľudovým názvom
„Kačabar“, na ktorý si ešte aj dnes pamätá
veľa návštevníkov. Úroveň niekdajšej
vychýrenej reštaurácie v jej posledných
rokoch výrazne upadala. Priestory sa
časom stali klasickou „štvrtou cenovou“.
Záhradné posedenie v „osviežovni“ však
ocenili v letných mesiacoch turisti, no najmä
čundráci, ktorých tu vždy bolo hojne.
Kačabar bol ich neoficiálnym centrom
k východiskám do okolia na nespočetné
množstvo potlachov a slezín*. V roku 1992
však objekt vyhorel a dlho chátral. Noví
majitelia bývalú reštauráciu v roku 2007
zrekonštruovali. Dostala meno po vile
Etelka, ktorá stála kedysi v jej blízkosti.
Vila Hubertus
Pôvodný názov Jäger villa dostala podľa
svojho majiteľa – plukovníka, cestovateľa
a poľovníka Alberta Jägera. Ten ju neskôr
premenoval podľa patróna poľovníkov
a lesa – sv. Hubertovi – na vilu Hubertus.
Po zmene majiteľov bola známa ako
Bugárova vila. Vila stála už v roku 1900 na
miernom svahu v lese nad lúkou Doktorka,
popri ceste na vrch Zámčisko. Postavili
ju ako prízemný obytný dom s obytným
podkrovím a zariadeným bytom na prenajímanie.
Neskôr ju vybavili vodovodom
a splachovacou toaletou. Časom vila slúžila
iba ako letný byt. Jej charakter sa veľmi
nezmenil, pretože je dlhodobo neobývaná
a v zlom technickom stave. Neporušený
zostal aj okolitý pozemok patriaci k vile,
kde sú i napriek jeho neudržiavanému
stavu čitateľné stopy pôvodných parkových
úprav. V súčasnosti (2020) prebieha
jej historická rekonštrukcia.

Vila Thoma
Presný rok výstavby vily nie je známy,
no v roku 1901 už stála povyše
vily Hubertus, kde ju nechal vybudovať
jej prvý majiteľ Pavel Thoma.
Neskôr sa názov Thoma villa zmenil
na Nádlerova vila a zaužíval sa i názov
Madaráska. Dnes nesie meno
Penzión u Jozefa. Vilu postavili ako
jednopodlažnú stavbu s obytným
podkrovím a zasklenou drevenou
verandou. Vo vile sa nachádzal jeden
úplne zariadený byt. Osud vily je
poznačený početnými prestavbami.
Prvá prebehla už v 30. rokoch 20.
storočia, kedy na priečelí pribudol
balkón s oknom a dverami a strecha
bola presvetlená dvoma vikiermi.
Zásadná prestavba sa uskutočnila
v poslednom období a zmenila jej
pôvodný vilový charakter.
1915
mODRA – hARMÓNia
Vila Lehman
Pôvodné pomenovanie po majiteľovi
vily, Lehman villa (v roku 1914
vilu vlastnila Lujza Lehmanová), sa
neskôr zmenilo podľa mena nového
majiteľa – doktora Nádašiho. Obdobie
výstavby vily nie je známe, no
pravdepodobne je ním rozmedzie
rokov 1905 – 1914. Poschodová vila
mala byt na prízemí pozostávajúci
z troch izieb, veľkej kuchyne,
kúpeľne a pivnice. Na poschodí sa
nachádzalo ďalších päť zariadených
izieb. Byt aj všetky izby mali verandu.
Prestavbou sa zmenil niekdajší
štýl stavby. Okolitý areál vily odlesnili
a dostavali viacerými budovami.
Pôvodný charakter vily je dnes
známy iba zo starých fotografií.
1910
89
* vysvetlenie významu slov na str. 20

mODRA – pIESOK
96
1930
1905
Žiaci Nemeckej školy
Trieda učiteľa a spisovateľa Fraňa Kráľa
(1903 – 1955) v roku 1930 so žiakmi
Nemeckej školy na Piesku. Jeho jednoročné
pôsobenie na takomto odľahlom
mieste, navyše s nemeckými deťmi, bolo
isto trestom od úradov za jeho ľavicové
zmýšľanie. Deti však i po rokoch spomínali
na pána učiteľa v dobrom a ľutovali,
že na Piesku nepobudol dlhšie. V budove
školy bola aj horáreň a jednoizbový
byt pre učiteľa. Deti pochádzali z rodín
nemeckých drevorubačov – huncokárov.
Tretia zľava je Margita Grausová
(vyd. Pátková), štvrtá zľava Margaréta
Jurišová (vydatá Herchelová), tretia
sprava Mária Šteinerová (vyd. Ivčičová),
prvá sediaca sprava Mária „Mici“
Jurišová. Nad učiteľom vľavo stojí Ján
Odler. Ostatní sú neznámi. Autentickú
výpoveď pamätníčky nájdete na www.
huncokari.sk/maria-jurisova-teta-mici/.
Kaplnka sv. Márie Magdalény
pochádza pravdepodobne z roku
1862, kedy ju pre vlastné potreby
zo svojich zdrojov dali vystavať lesní
robotníci za významnej pomoci
lesného majstra Václava Žemličku.
Zasvätili ju sv. Márii Magdaléne.
Bohoslužby slúžil v kaplnke farár
z niektorej z okolitých dedín, alebo
aj z Modry. Tradícia slúženia bohoslužieb
v kaplnke pretrvala dodnes.
Na najdôležitejší huncokársky
sviatok, sv. Márie Magdalény, sa
22. júla na Piesku slávili letné huncokárske
hody, na ktoré prichádzali
horskí ľudia aj zo vzdialenejších
častí malých Karpát. Okrem
sv. Márie Magdalény uctievala táto
lesná komunita aj sviatok Nanebovzatia
Panny Márie 15. augusta,
spojený s púťou na hrad Červený
Kameň.

Horskí ľudia svätili tiež aj sviatok
sv. Vincenta, patróna drevorubačov,
ktorý pripadal na 21. január. V tento
deň sa rodiny zúčastnili svätej
omše, stretli sa pri slávnostnom
obede a v popoludňajších hodinách
na vincentovskej zábave. Pretože
neďaleký horský cintorín nemal pohrebnú
kaplnku, je pravdepodobné,
že smútočné obrady sa odohrávali
práve v kaplnke sv. Márie Magdalény
postavenej v centrálnej časti Piesku.
Huncokársky
cintorín na Piesku
Posledným miestom odpočinku obyvateľov
Piesku bol huncokársky cintorín.
Nemeckí lesní robotníci z Tirolska
a Bavorska prišli do lokality Piesok na pozvanie
Pálfiovcov za účelom starostlivosti
o lesné hospodárstvo. Žili vo svojej vlastnej
komunite. Izolovaní od pôvodného
obyvateľstva, zachovávali svoje zvyky
a tradície. Pochovávanie členov rodín sa
odohrávalo za účasti príbuzných a známych
z ostatných horských usadlostí.
Zosnulého pochovával katolícky kňaz.
Horský cintorín na Piesku je posledným
pôvodným zachovaným drevorubačským
cintorínom v Malých Karpatoch. Na náhrobníkoch
sa opakujú priezviská: Jurčo,
Kern, Juriš, Čermák, Aschneschwandtner
a Graus. V súčasnosti zahŕňa asi dvadsať
zachovaných náhrobkov. Z dôvodu vymierania
pôvodných obyvateľov a odsunu
ich príbuzných po druhej svetovej vojne
cintorín začal chátrať. V roku 2005 z iniciatívy
mesta Modra prešiel areál cintorína
rekonštrukciou. Pôvodné staré malebné
drevené kríže však prehrali svoj boj
s časom a drsnými horskými podmienkami.
Tieto však nahradili nové
v podobnom štýle. Sklenený diapozitív
9x10 cm zhotovila Viedenská kartografická
spoločnosť Ost. Lichtbildstelle, Wien.
1910
1930
mODRA – pIESOK
97

1881
mODRA – pIESOK
100

Výletníci na Panskom dome
v auguste roku 1881 s rodinami na
spoločnej fotografii pri horárni na
Piesku. Medzi výletníkmi na snímke
rozoznáme aj niektorých členov
Modranského meštianskeho kasína.
V poslednom rade, prvý sprava (je
vidno iba hlavu), stojí Karol Lenhardt,
riaditeľ Učiteľského ústavu
v Modre. V druhom rade z vrchu,
štvrtý sprava vo svetlohnedom
obleku s briadkou, stojí Ján Wagner,
člen komisie pre výstavbu letoviska
Harmónia. V druhom rade zdola,
tretí zľava, sedí lesný radca
a spoluzakladateľ letoviska Harmónia,
Alexander Filípek. Tretí sprava
v tom istom rade v klobúku je
mešťanosta Pavol Boruta. Ostatní sú
nám zatiaľ neznámi.
Modranské meštianske kasíno však
nebola herňa. Takto sa vtedy bežne
nazývali vzdelávacie spolky, ktoré sa 101
prezentovali rôznymi kultúrno-spoločenskými
aktivitami. Kasína sa
v Rakúsko-Uhorsku rozvíjali od
konca 20. rokov 19. storočia a zakrátko
sa stali bežnou formou spoločenského
života „lepšej spoločnosti“.
O jedenásť rokov neskôr, 15. mája
1892 založili členovia Modranského
meštianskeho kasína ďalší spolok.
Vznikla tak pravdepodobne prvá
turistická slovenská organizácia
v Rakúsko-Uhorsku – Modranský
turistický a okrášľovací spolok.
mODRA – pIESOK

1930
vYSOKá
104 1930
Vysoká
Viedenská kartografická spoločnosť Ost. Lichtbildstelle, Wien profesionálne nasnímala počas 30. rokov 20. storočia vybrané prírodné
a krajinárske lokality Slovenska. Veľkou vzácnosťou sú práve zábery horstva Malých Karpát a ich okolia. Môžeme si tak vytvoriť jasný obraz
o stave malokarpatskej krajiny z tohto obdobia. Výhodou je najmä vysoké rozlíšenie sklenených diapozitívov 9x10 cm. Snímka zobrazuje
panoramatický pohľad z kopca Vysoká (754 m n. m.) západným smerom na Záhorskú nížinu z čias pred deväťdesiatimi rokmi. Výhľad
sa za ten čas takmer nezmenil. Pri porovnaní s dneškom len lúky v ľavej časti obrázku výrazne zarástli. V horách je však ukrytá funkčná
úzkokoľajná lesná železnica a neďaleký poľovnícky pálfiovský zámoček Vývrat stojí vo svojej pôvodnej kráse. Horské osady sú ešte obývané
nemeckými drevorubačmi z 18. storočia a dobre utajený Kuchynský hrad stále čaká na svojich objaviteľov. Na fotografii je jasne rozoznateľná

vYSOKá
1930
105
aj obec Kuchyňa, kúsok naľavo od nej vidno pristávaciu a vzletovú dráhu vojenského letiska Malacky, neskôr Kuchyne. Za ňou sa rozprestierajú
lesy zvané Bôr budúceho Vojenského obvodu Záhorie. Vojenské lesy boli založené v roku 1918 kúpou pozemkov od grófa Pálfiho
pre výcvikové potreby Ministerstva obrany. Prvé údaje o existencii vojenského letiska a vytvorení leteckej strelnice pochádzajú už z roku
1926, ako sa píše v kronike obce Kuchyňa. Strelnica slúžila na cvičné bombardovanie a ostrú streľbu z lietadiel. Bol to priestor s lesným
porastom asi 12 km dlhý a 7 km široký. Tiahol sa od Malaciek na východ, severnou časťou k obci Rohožník, južnou časťou k obci Kuchyňa.
Stal sa základom pre založenie neskoršieho Vojenského výcvikového priestoru (VVP) Záhorie, zriadenom v 50. rokoch 20. storočia.
Panoráma vznikla spojením dvoch sklenených diapozitívov.

čERVENý kAMEŇ
1930
Bobrí hrad
Červený Kameň alebo Bibersburg –
Bobrí hrad, ako uvádza pohľadnica,
ktorú vydal S. May v Modre, pochádza
z medzivojnového obdobia.
Bibersburg je jeden zo starších názvov
Červeného Kameňa a vychádza
z mena jeho stredovekých majiteľov,
rodu Tiborovcov, Bibersburg –
Tibursburg. V popredí zalesneného
vrchu s neprehliadnuteľným hradom
vidíme domy so slamenými strechami,
ktoré patrili roztrúsenej zástavbe
obce Píla. Domy na Píle už síce zmenili
svoj zovňajšok, Červený Kameň
však zostal nezmenený a dodnes
dominuje širokému okoliu. Jeho
obnovené a sprístupnené priestory
s atraktívnou muzeálnou expozíciou
niekdajšieho života šľachty stále
lákajú množstvá turistov.
114
1937
Hrad Červený Kameň
Letecký záber hradu Červený Kameň
ležiaceho na juhovýchodnom
svahu Malých Karpát z čias, keď ho
ešte obývali Pálfiovci. Je charakteristický
svojím štvorcovým nádvorím
a štyrmi nárožnými baštami. Mohutné
bašty postavené na obranu pevnosti
prispôsobili vyspelej delostreleckej
obrane systémom kazemát*
a strelných komôr s dômyselným
riešením vetrania a odsávania dymu
po výstreloch. Tento vetrací systém
bášt vychádza z teoretických
fortifikačných (opevňovacích) prác
renesančného umelca Albrechta
Dürera (1471 – 1528).
* kazematy – chodby v hrúbke múrov.
Na Červenom Kameni sa nachádzajú
v baštách a v severozápadnom vstupnom
krídle.

Kostol svätého Imricha
bol pôvodne jednoloďový a postavený
v gotickom slohu v 14. storočí. Zasvätili
ho sv. Imrichovi, synovi uhorského kráľa
Štefana I. a bavorskej princeznej Gizely.
Stavbu chrámu prestavbami a dostavbami
architektonicky zmenili v rokoch
1936 – 1937 na trojloďový kostol.
Z pôvodnej gotickej stavby sa zachovala
len svätyňa a časť veže s troma zvonmi.
Chrám po generálnej prestavbe požehnali
a vysvätili. V strede svätyne stojí
hlavný oltár s ukrižovaným Kristom.
Bočné oltáre sú barokové zo 17. storočia.
Na pilieri oddeľujúcom svätyňu
od hlavnej lode kostola bola donedávna
upevnená baroková kazateľnica.
Z dôvodu hrozby zrútenia ju demontovali.
Na bočných stenách svätyne
sú umiestnené plastiky sv. Vavrinca
a patróna kostola sv. Imricha. Keď
chrámový organ v roku 1947 opravovali
bratia Riegerovci z Krnova, prerobili ho
na elektrický pohon. V okolí kostola sa
v minulosti rozprestieral cintorín,
o čom svedčia jeho pozostatky, nájdené
pri výkopových prácach. Pohľadnicu
zobrazujúcu Kostol sv. Imricha pred
prestavbou a po nej vydali v roku 1937
pri príležitosti jeho posviacky. Chrám je
dnes národnou kultúrnou pamiatkou.
Pohrebná kaplnka
Dvojzáber na pohľadnici inšpirovanej
ľudovým motívom predstavuje novopostavenú
pohrebnú kaplnku a panorámu
obce Častá s rímskokatolíckym Kostolom
sv. Imricha. Neogotickú pohrebnú
Kaplnku Najsvätejšieho Spasiteľa na cintoríne
v Častej dal postaviť Viktor
Fugger v roku 1898. Architektom a staviteľom
bol známy Szilárd (Konštantín)
Várday, riaditeľ umelecko-priemyselnej
školy v Budapešti a pochádzajúci
z Dolian (Ompitálu).
1937
1900
čASTá
123

1943
sKLENá HUTA
132
Sklená huta
Amatérska panoramatická fotografia nasnímaná z vyvýšeniny nad cestou z Dolian bola zhotovená spojením dvoch fotografií, pochádzajúcich
zo začiatku 40. rokov 20. storočia. Asi päť kilometrov od dediny Ompitál (dnes Doľany) v chotárnej časti zvanej Porei, ukryté pred zrakmi verejnosti,
hlboko v malokarpatských lesoch sa vyrábalo sklo už od roku 1670. Majitelia panstva, zakladatelia sklárne, červenokamenskí Pálfiovci,
nazvali tento podnik Sklená Huta (nem. Glashütten). Okolie huty premenili na rozľahlé lúky so staviskami, ktoré v tej dobe obývalo až 246
ľudí, prevažne zamestnancov sklární. Obyvatelia hút okrem tavenia skla obrábali aj okolité polia a na rozdiel od ostaných obcí boli oslobodení
od platenia daní. Skláreň produkovala tabuľové sklo, no najmä fúkané výrobky a fľaše. Továreň na sklo zrušili pre nerentabilnosť v roku 1749.
Teda takmer po 80 rokoch jej prevádzky. V dobových dokumentoch sa píše aj o škodách na podniku, ktoré spôsobovala zver a lúpežní zbojníci.

sKLENá HUTA
1930
133
Po zániku hút veľká časť obyvateľov odišla a domy prevažne obývali už len drevorubači, tzv. huncokári (nem. Holzhacker). Ešte koncom 60.
rokov 20. storočia tu stála horáreň, ale aj tú onedlho zbúrali. A tak po hutách a domoch robotníkov a drevorubačov do dnešných čias nezostalo
ani stopy, poprípade, pre bystrého pozorovateľa, len skromné hŕby kameňov, základov bývalých obytných stavieb a hút. Tieto objekty po
skončení 2. svetovej vojny postupne zbúrali, respektíve rozobrali na stavebný materiál až po základy. Stojí snáď za zmienku spomenúť, že cez
Sklenú hutu viedla lesná železnica, po ktorej je ešte i dnes v teréne rozoznateľný násyp. Trať končila v blízkej osade Kolovrátok. Bratislavské
noviny Pressburger Zeitung v roku 1925 dokonca uverejnili inzerát, v ktorom ponúkali výlet lesnou železnicou zo Smoleníc na Sklenú hutu.
Prírodné prostredie tu na chvíľu ožíva v letných mesiacoch, keď sem chodia táboriť už po tri desiatky rokov modranskí skauti.

smOLenice
150
1899
1885
Ruina Smolenického hradu
Dnešná romantická kulisa Smolenického
zámku na jednom z výbežkov
Malých Karpát neprezrádza nič o zvyškoch
niekdajšieho stredovekého hradu.
Jeho podobu nám zachytilo len zopár
dobových vyobrazení, ktoré sa stali aj
motívom historických pohľadníc. K najunikátnejším
patrí pohľadnica, vydaná
v roku 1899 Gáborom Backom v susednom
Trstíne. Predstavuje ešte nedotknutú
hradnú zrúcaninu tak, ako sa
takmer sto rokov vynímala pri pohľade
z mestečka. Spoza zalesnenej vyvýšeniny
vystupujú výrazné kontúry rozsiahleho
hradu. V ľavej časti na najvyššom mieste
skalného výbežku dominuje pozostatok
obytnej veže. Do popredia vystupuje
opevnenie s mohutnou delovou baštou.
V jej horných podlažiach si môžeme
všimnúť aj pravidelne rozostúpené otvory
veľkých delových strieľní.
Hrad Smolenice
postavili koncom 15. storočia grófi
zo Svätého Jura a Pezinka ako centrum
svojho nového smolenického
panstva. Keďže plnil aj strážnu
úlohu, mal stálu vojenskú posádku.
Začiatkom 16. storočia ho získali
Orságovci a koncom 16. storočia
patril Krištofovi Ungvárovi. V 17.
storočí hrad zdedili Erdődyovci
a od druhej polovice 18. storočia
Pálfiovci. Smolenický hrad začiatkom
18 storočia, teda ešte za
Erdődyovcov, začal pustnúť. Pretože
Erdődyovci veľmi zadĺžili smolenické
panstvo, malo to neblahý vplyv
aj na údržbu hradu. Roku 1777
prebral smolenické panstvo Ján
Pálfi. Smolenický hrad, ktorý už
nebol obývaný a chátral, v období
napoleonských vojen začiatkom
19. storočia nakoniec aj vyhorel.

Z pôvodného gotického hradu zostalo
len vonkajšie opevnenie. Vnútorný
hrad s torzom veže takmer zanikol.
Rumovisko Smolenického hradu však
priťahovalo hlavne turistov. Zaujímala
ich nielen história, ale aj prostredie,
v ktorom niekdajší hrad stál. Romantická
ruina nad obcou rovnakého
mena sa tak stala vyhľadávaným
cieľom vychádzok, motívom malieb
i fotografií. Prvé práce na baštách sa
síce začali už v roku 1853, ale
ku skutočnému znovuvybudovaniu
zámku ako rodinného sídla pristúpili
Pálfiovci až okolo roku 1900. Gróf Móric
Pálfi (1812 – 1897) si dal zhotoviť
dva plány na stavbu zámku, jeden
vo Viedni a druhý v Budapešti. Vybral
si z nich ten, ktorý sa najviac podobal
zámku Kreuzenstein pri Viedni. Tento
zámok staval brat jeho manželky,
Hans Wilczek. Ešte pred samotnou
prestavbou si nechal Pálfi zhotoviť
sériu detailných dokumentačných
fotografií stavu hradných múrov.
Na troch snímkach postupne vidíme:
1. východnú kruhovú baštu
s hradobným múrom a časťou päťbokej
veže, 2. severovýchodnú kruhovú
baštu s otvorom po vstupnej bráne,
3. pohľad cez otvor vstupnej brány
so strieľňami pre ručné palné zbrane
do nádvoria s torzom päťbokej veže.
Po smrti Mórica Pálfiho pokračoval
v stavbe jeho syn Jozef Pálfi st. (1853
– 1920). Prvé práce na hradbách sa
začali už v roku 1887 úpravou bášt.
Bašty zo starého hradu iba nadstavili
a zastrešili. Gróf Pálfi dal zámok
postaviť vo vlastnej réžii podľa návrhu
architekta Jozefa Huberta (1846 –
1916), ktorý pôsobil súčasne aj na prestavbe
Bojnického zámku. Od začiatku
20. storočia až do roku 1911 pokračoval
v dotváraní zámku budapeštiansky
architekt Ignác Alpár (1855 – 1928).
1885
1903 1885
smOLenice
151

smOLenice
1920
Smolenice
Ešte za čias prvej Československej republiky
sme mohli vidieť takúto malebnú vidiecku
architektúru so slamenými strechami ostro
kontrastujúc, ale i harmonicky ladiac s novostavbou
Smolenického zámku. Takýto priam
rozprávkový pohľad sa nám naskytol z hlavnej,
vtedy ešte prašnej cesty smerom k zámku.
Nečudo, že už v týchto dobách bola smolenická
krajina často navštevovaná nedeľnými
výletníkmi i turistami. Malokarpatskú oblasť
v medzivojnových časoch totiž bohato propagovali
knižní turistickí sprievodcovia. Dnes už
len staré pohľadnice pripomínajú toto obdobie.
Hlinené domčeky so slamenými strechami
už dávno nahradila moderná vidiecka architektúra,
držiac sa línie svojej doby.
154
Turistickí sprievodcovia po Malých Karpatoch.
Hore z roku 1910 od Ferdinanda Dúbravského
a dole od Ladislava Benedeka z roku 1935.

Pozdrav zo Smoleníc
Reklamná pohľadnica vydaná
majiteľom hostinca J. Műllerom,
zobrazujúca rozostavaný Smolenický
zámok, zástavbu obce popretkávanú
domami so slamenými strechami
a Kostol narodenia Panny Márie.
1911
SmOLenice
Smolenický kaštieľ
patril po tri generácie rodu smolenických
Pálfiovcov. Po skončení druhej
svetovej vojny štát pôvodným majiteľom
objekt vyvlastnil a zriadil v ňom základnú
školu. Keď tú neskôr presťahovali
do iných priestorov, začal kaštieľ pomaly
pustnúť. No i tak sa o bývalú honosnú
stavbu začalo zaujímať viacero podnikateľov,
údajne aj syn posledného majiteľa.
Zanedbané panské sídlo v roku 1991
spolu s parkom vydražili a prešlo do
vlastníctva súkromného investora.
Noví majitelia plánovali kaštieľ premeniť
na hotel s prísľubom zachovania
pôvodného historického vzhľadu objektu.
Spočiatku sa na budove aj začalo
so stavebnými prácami, no už o rok, po
odstránení strechy a stropu nad poschodím,
sa celá rekonštrukcia zastavila,
zrejme z dôvodu nedostatku finančných
zdrojov. (pokračovanie na str. 156)
1900
155

smOLenice
156
1900
1908
Dlhodobým pôsobením poveternostných
vplyvov a sústavných krádeží
rozostavaný kaštieľ bez strechy
v priebehu niekoľkých rokov schátral
na nepoznanie. Po exekučnom konaní
v roku 1998 sa vrátil do rúk obce už
zdemolovaný objekt. Kaštieľ predstavovali
len holé navlhnuté a popraskané
múry s narušenou statikou. Na viacerých
miestach bola podlaha zhnitá
a prepadnutá. Spustnutý park sa zmenil
na smetisko a hromady znehodnoteného
stavebného materiálu. Dezolátny
stav bývalého kaštieľa a rozpadávajúcich
sa múrov, ale aj finančná náročnosť
opravy spôsobili, že v roku 2001 pristúpila
obec k jeho vyňatiu zo zoznamu
kultúrnych pamiatok. Bol tu už len krok
k jeho následnej asanácii. Po bývalom
centre kultúry, noblesy a vzdelanosti
zostalo do dnešných čias len prázdne
miesto zarastajúce vegetáciou.
Nádvorie
Smolenického kaštieľa
Rodinná idyla grófskeho rodu Pálfiovcov
na nádvorí (dnes už neexistujúceho)
Smolenického kaštieľa. Na snímke sprava
doľava: Paulína, Marietta, Peter, Terézia
a Jozef. Deti sú súrodenci, staršia
pani je ich teta Terézia, sestra ich otca
Jozefa. Fotografiu v roku 1908 zhotovila
mama detí Lucia (Jetta) Pálfiová. O každom
na fotografii by sa dala napísať
zaujímavá štúdia mapujúca ich životný
osud. Terézia Pálfiová (1856 – 1936), sediaca
staršia pani, bola dvornou dámou
princeznej Štefánie Belgickej, manželky
následníka trónu, korunného princa
Rudolfa. Zomrela slobodná a bezdetná
vo Viedni. Jej smrťou akoby symbolicky
nastal „koniec starých časov“ šľachty
na Slovensku. Ako poslednú ju uložili do
rodinnej hrobky v Smoleniciach, kde títo
aristokrati ducha snívajú svoj večný sen.

1930
1900
smOLenice
157
Bývalá bašta Smolenického zámku
Bezprostredné okolie romantického zámku tvoril voľný krajinársky
park, ako stvorený na príjemné prechádzky. Zaujímavo to vykresľuje
aj pohľadnica z medzivojnového obdobia. Ojedinelá fotografia
dámy v klobúku na vychádzke so psom je doplnená romantickou
kulisou zámockej vežičky. Podstrešné cimburia a vysoké novogotické
okná dávno zahladili stopy po veľkých delových strieľňach
obrannej bašty a vojenský ráz starej pevnosti vystriedala romantická
ilúzia stredovekej krásy.
Lesná železnica
smolenického panstva, ako sa uvádza v publikácii o Bratislavskej
župe z roku 1906. Dopravu vyťaženého dreva na pílu v Lošonci
a ďalej do chemickej továrne na Majdáne a Dobrej Vode zabezpečovala
lesná železnica. Vagóny ťahala parná lokomotíva nemeckej spoločnosti
Krauss & Co., München, zvaná „Paulina“, dodaná pre grófa
Jozefa Pálfiho. Pomenovali ju na počesť matky grófa Pálfiho, Pauliny
Pálfiovej, rod. Wilczekovej (1829 – 1894). Parný rušeň bol
v prevádzke neuveriteľných 60 rokov.

Malé Karpaty sú počiatočným pohorím karpatského oblúka. Dvíhajú sa od vôd Dunaja a tiahnu sa asi v stokilometrovej
dĺžke severovýchodným smerom. Tvoria tak prirodzenú hranicu medzi Záhorskou nížinou (na západe) a Podunajskou
pahorkatinou (na juhu a na východe). Zozbieraním množstva obrazového materiálu vznikla rozsiahla publikácia
zachytávajúca osudy a dejiny malokarpatskej krajiny v storočnom rozmedzí (1870 – 1973). Môžeme si tu prezrieť viac ako
500 fotografií a pohľadníc. Tie sú zoradené podľa geografického zloženia Malých Karpát – počnúc Bratislavou, pokračujeme
na sever pohorím okolo horských osád, hradov, loveckých zámočkov, horární, lesných železníc, samôt i dediniek a mestečiek.
Nahliadnutím do starých pohľadníc a fotografií sa prenesieme na chvíľu v čase – do nenávratne zaniknutej doby, v ktorej
ožívajú aj niektoré už dávno neexistujúce staré usadlosti. Nazrieme do záhrad a dvorov horských ľudí na Sklenej Huti,
Holinte či Kolovrátku. Možno stretneme na dnešnú dobu aj štýlovo nezvyčajne spoločensky až sviatočne oblečených
výletníkov. Uverejnené pohľadnice a fotografie mnohokrát pochádzajú zo súkromných, nikdy nepublikovaných archívov,
niektoré od ešte žijúcich potomkov nemeckých drevorubačov – huncokárov, ale i z rodinných albumov červenokamenských
Pálfiovcov. Putovanie ukončíme pod svahmi Bielych Karpát neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Kniha je svojím
populárnym zameraním určená predovšetkým širokej verejnosti, turistom, výletníkom a všetkým milovníkom našej krajiny.
ISBN 978-80-971186-4-8